Všetko sa to začalo v roku 1525.

V Banskej Štiavnici vypukli medzi baníkmi počiatočné nepokoje, ktoré nakoniec prerástli do otvorenej vzbury, v najväčšie banícke povstanie v celej stredoslovenskej banskej spoločnosti.
„Vyhubiť všetkých pánov“ hlásali štiavnickí baníci. Toto heslo sa stalo vyvrcholením ich trápenia. A hoci baníci prejavovali svoju nespokojnosť pravidelne, tentokrát dali panstvu jasne najavo, kam siahajú ich hranice.

Klopanie na drevenú dosku, tak známy „zvuk klopačky“, oznamoval baníkom čas fárania. Toto isté klopanie ich odprevádzalo aj do hrobu. Hlavnou príčinou povstania bola znehodnotená minca habsburskej monarchie, ktorou boli baníci platení a taktiež vysoké ceny potravín. Táto minca bola znehodnotená, a preto si baník nemohol dovoliť kúpiť ani základné potraviny. Baníci žili v nepredstaviteľnej biede. Alexej Thurzo, vtedajší komorský a mincový gróf, v roku 1521 začal raziť nové mince habsburskej monarchie. Tieto nové mince držali len bohatí ťažiari a feudáli.

Nízke mzdy vyplatené v znehodnotenej mene a veľká drahota základných životných potrieb spôsobila taký nedostatok a biedu, že baníci v Banskej Štiavnici a jej okolí odmietali pracovať. Situácia baníkov sa dlho nelepšila. Nepokoje boli pravidelne a kruto potláčané. Baníkom, ktorí odmietali nastúpiť do práce, sa samotná kráľovná vyhrážala smrťou a stratou majetku. V júly 1525 píše kráľ Ľudovít II. a jeho manželka kráľovná Terézia listy nielen štiavnickej mestskej rade, ale aj štiavnickým a hodrušským baníkom. V listoch žiadajú, aby baníci čo najskôr nastúpili do práce, pretože svojim odmietaním pracovať poškodzujú kráľa a celú krajinu. Nastúpiť do práce sa baníkom nariaďuje pod hrozbou sťatia hlavy a stratou majetku. Kráľ nariadil mestskej vrchnosti, aby vhodnými prostriedkami donútila baníkov pracovať. Do banských miest boli následne vyslaní komisári, ktorí mali tieto povstania utíšiť.

Trvalo dlhých 150 rokov, kým sa na príkaz habsburského panovníka Leopolda I. do Banskej Štiavnice presťahoval barón Ludwig Albert von Thavonat so svojou manželkou Máriou. Barónka si podľa legendy obľúbila svoju skromnú a krásnu komornú Alžbetku, dcéru baníka, z Hornej Resly. Jej otec dlhé roky pracoval v štôlni Glanzenberg. Všimla si, že Alžbetka bola často smutná a utrápená. Alžbetka sa po dlhom váhaní nakoniec svojej pani zverila a porozprávala jej o ťažkom živote svojej rodiny a o životoch baníkov. Zdôverila sa jej aj o svojej láske, Jankovi, ktorý bol tiež baník. Hoci tvrdo pracoval, bol taký chudobný, že si spoločný život s Alžbetkou nemohol dovoliť. Barónka jej prisľúbila, že sa za ňu prihovorí u svojho manžela Ludwiga, komorského a mincového grófa. Ludwigovi nebol osud baníkov ľahostajný a dlho hľadal spôsob, ako im pomôcť. Jedného dňa mu zišlo na um, že by baníci mohli používať svoje vlastne platidlá. Týmito platidlami by platili za potraviny a všetko potrebné v baníckych skladoch. Neboli by odkázaní na bohatých ťažiarov, waldburgerov a obchodníkov. V roku 1695 zaviedol Ludwig, na príkaz cisára Leopolda I., do obehu Štiavnické poltury - núdzové banícke platidlá razené v Kremnici. Prvú vyrazenú polturu dostala Alžbetka a Janko od grófa ako svadobný dar. Neskôr, v čase hospodárskeho úpadku, sa stali riadnym platidlom.